História obce
12. storočie, 13. storočie, 14. storočie, 15. storočie, 16. storočie,17.storočie, 18. storočie,
Erb obce, Chotár - miestne názvy
11-12. storočie
Stopy najstaršieho osídlenia v kat. území terajšej obce Čaradice reprezentuje nález množstva črepov - vykopávky nájdené v r. 1976 zastúpené keramikou - džbán a ostatné črepiny sú datované do doby bronzovej, stredoveku a eneolitu
13. storočie
Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1209 v bule pápeža Inocenta III ( 1198-1216) , ktorou vymedzil majetok Svätobeňadického opátstva. Príčinou boli spory opátstva ( o majetok, ktorý daroval Gejza I pri založení kláštora ) s okolitými panstvami. Stalo sa to 15 mája 1209 v Lateráne, keď pápež Inocent III berie kláštor v Beňadiku pod ochranu Svätej stolice a jeho majetky a výsady znova vypočítava a potvrdzuje. Čaradice sú v nej označené ako „ Villa Charat“.
Neskôr sa používali iné názvy: 1316- CHORAD, 1773- CZARAD, THARADITZ, CŠARADICZE,/ maďarsky CSÁRAD/, 1863-1877 - CSÁRAD, 1882-1913 - CSÁRAD, 1910- ČARADCE, 1927 – ČARADICE.
Chorad. V tomto období ( 14. st. ) bol veľký boj medzi Karolom Róbertom a Matúšom Čákom. Pre osadu to boli nepokojné časy, keď sa vojenské tlupy zo Zvolena preháňali do Levíc. Na ich čele stál magister Donč, ktorý pomáhal Karolovi Róbertovi. Keď sa na trón dostalo Ľudovít I Veľký ( 1342- 1382) nastáva obdobie pokoja a rozmachu. Bol donátorom stavby beňadického chrámu. Mnohí občania osady Chorad boli povolaní beňadickým opátstvom za jobagiónov- jednotlivci s výsadným postavením. Boli ochrancami kláštora a neskôr kráľovským rozhodnutím povýšení do zemianskeho -šľachtického stavu. Celá osada dostala názov „ terra nobilitas“-zem šľachticov. Zemianské kúrie boli postavené v lokalite Kratiny a Vinice.
V roku 1330 bolo veľké sucho a neúroda. V rokoch 1347-1348 vypukla cholera a nie je známe koľko ľudí zomrelo. Od r. 1386 obec patrila rodu Forgáčovcom- panstvu hradu Gýmeš. Chorad a 39 dedín získal Blažej Forgáč za atentát na Karola II, ktorý sa vydaril.
Po bitke pri Moháči začali Turci postupne ovládať celé Uhorsko. Obyvatelia osady Chorad už boli presťahovaní z pôvodného miesta „ Kratín“ asi o 2 km severnejšie. Sťahovanie začalo už v polovici 15. st. keď celé Pohronie bolo drancované bratríckymi vojskami, ktoré mali sídlo na Zvolenskom zámku a prichádzali až do Levíc. Po smrti Jána Oláha ( Ján Oláh de Chorad) zanikli aj posledné pamiatky na mieste starej obce.
V r. 1554- 1555 bol v okolí mor a nie je známe v ako rozsahu a koľko ľudí zomrelo. Na novom mieste mali obyvatelia Choradu na určitý čas pokoj, aj vtedy keď Turci obsadili Levice, Tekov a okolie.
Dňa 27.2.1618 bola v Komárne uzavretá zmluva ( Žitavská mierová zmluva ), podľa ktorej sa na základe Viedenského mieru Turkom prisúdilo 60 miest zo stolice komárňanskej, hontianskej, nitrianskej a tekovskej. Medzi nimi sa spomínajú dnešné Čaradice a iné okolité obce.V druhej polovici 17. st. došlo k bitke s Turkami pri Vozokanoch ( 26.8.1652 ), kde boli Turci porazení a tu padli štyri bratia (Esterháziovci). Po nich sem prichádzajú cisárski žoldnieri, topoľčianskí hajdúsi, neskoršie vojská Thokolyho, Františka Rákocziho II a napokon cisársky vojaci. Neisté pomery si vynútili novú organizáciu- tzv. sedliacku stolicu. Mala sedem obvodov a na ich čele stáli príslušníci šľachty. Čaradice sa dostali do správy Tekovskej župy- hlavný župan bol gróf Viliam Migazzi. Pred ním rody Rákoczyovcov, Erdodyovcov, Keglevichovcov.
V roku 1715 bolo v obci 18 daňovníkov, mlyn a vinice. Za úspešné obdobie obce možno uviesť obdobie vlády Márie Terézie ( 1740- 1780 ) a jej syna Jozefa II ( 1780- 1790) a obdobie do roku 1880. Rozšírila sa výsadba viníc a sadov. Obec dostala charakter ako vinohradnícka.
V roku 1828 mala obec 79 domov, 557 obyvateľov, papiereň a skláreň ( slúžili beňadickému opátstvu) , ovčinec a pieskové bane. V roku 1855 obec mala svoje oválne pečatidlo. V strede boli dva skrížené vinohradnícke kopáče a okolo nápis CSARAD KOSZEG PESTSETJE 1855.V roku 1857 nariadením cirkevnej vrchnosti bola v obci postavená škola z nepálenej tehly so slamenou strechou.
Počas prvej svetovej vojny sa do bojov zapojili aj miestni obyvatelia. Mená padlých sú vyryté na čiernej žulovej tabuli, ktorá je umiestnená v miestnom kostole pri bočnom oltári na pravej strane.
V období druhej svetovej vojny obcou iba prechádzal front, ale boje sa neodohrali. Čaradice boli oslobodené 28.3.1945 sovietskou armádou. Tá prišla spoza Hrona, kde sa odohrávali takmer trojmesačné boje s Nemcami.V roku 1948 bola v obci ukončená elektrifikácia. Ešte v roku 1945 bola vybudovaná hasičská zbrojnica, ktorá stála pred budovou materskej školy.
V roku 1964 dostala obec nové asfaltové cesty. V sedemdesiatych rokoch sa postavil dom smútku ( 1974 ), kultúrny dom a sála boli dokončené v roku ( 1979) v akcii „Z“ . Správa obce sa konečne mohla presunúť do tejto budovy. Dovtedy sídlil obecný úrad v budove Jednoty. Obec mala od sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia poštu s doručovateľkou v budove, ktorá patrí Spotrebnému družstvu Jednota v Nitre.
V roku 1992 bol vybudovaný vodovod. Miestni obyvatelia si domy vykurovali drevom a uhlím, preto bola snaha do obce zaviesť plyn. Uskutočnilo sa referendum, v ktorom obyvatelia podporili túto snahu. Bol vypracovaný projekt a firma Vestam z Kysuckého Nového Mesta previedla práce. Dňa 14.10.1996 sa konala kolaudácia, slávnostné spustenie plynu bolo dňa 8.11.1996. Na vykurovanie plynom prešla väčšina domácností.
Najstaršie pečatidlo obce zo 17. storočia bolo objavené v r. 1965 O.Gergelyim. Na ňom boli vyobrazené dve skrížené náradia, ktoré Gergelyi opísal ako vinohradnícke motyky. Je oválne a v jeho strede z rozoranej pôdy vyrastá vinič s tromi strapcami hrozna. Po jeho stranách je postavený lemeš a vinohradnícky.
V obci bola snaha vytvoriť obecný erb už v roku 1992. Bol navrhnutý novotvar: v zelenom štíte strieborné jablko so stopkou a lístkom. Novotvar mal vyjadrovať ovocinárstvo, ktoré má v obci tradíciu od tereziánskych čias. Tento návrh obec neprijala a preto v máji r. 1994 vznikol nový návrh. Štít sa zmenil na červený, do ktorého sa vložil symbol obce zo staršieho pečatidla – dva skrížené strieborné skrížené dvojzubé kopáče so zlatými poriskami, v dolnej časti so zlatým jablkom. V tejto podobe bol dňa 9.6.1994 zaevidovaný do Heraldického registra SR. Obecné zastupiteľstvo ho napriek jeho zaevidovaniu do registra neprijalo. Za erb obce bol navrhnutý zelený štít, v ktorom sú presne podľa historickej predlohy skrížené dva strieborné (biele ) vinohradnícke kopáče so zlatými ( žltými ) poriskami. V tejto podobe je erb Čaradíc historicky verný a heraldicky správny. Heraldická komisia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ho zaevidovala do heraldického registra SR. Dovolené sú obe verzie, ktoré sú rovnocenné. Posledný návrh sa používa najčastejšie.
Vlajka obce pozostáva zo siedmych pozdĺžnych pruhov vo farbách zelená, žltá, biela a zelená, žltá, biela a zelená. Vlajka má pomer strán 2:3 a je ukončená dvomi zostrihmi siahajúcimi do tretiny jej listu.
Miestne názvy
Čaradice sú miestom stretania piatich chotárov: Obycký chotár, Opatovský chotár, Kňažický chotár, Prílepský chotár a Volkovecký chotár. Chotár má nadmorskú výšku 200-900m. Jeho prevažnú časť tvorí orná pôda, lesy a lúky. Chránený je Pohronským Inovcom pred severnými vetrami a miestami je dosť členitý.
Pri Obyckom chotári je na severe Vlčí vrch, na západe Čertova dolina, na východe sú Skaly a Javorová. Na juh od Čertovej je tzv. Stálovisko. Pri Kňažickom chotári je Priehalina a pri Prílepskom chotári Krivý potok. Od neho na východ sú Horné lúky- využívajú sa ako pastviny pre dobytok. Na východ od nich je Biela hlina- typická sfarbením pôdy, južne sa nachádza Obecná hora. Dolina pri nej sa nazýva Bačková. Pri Volkoveckom chotári sú Sekaniny, východne Pasienky a Rajčuchy, Žliabok, Vlčie pole a Makovník, južne od obce je Sejovecký vrch, Liškavý jarok, Mikušova jama, Sejovce, Špendlove zeme, Valachova pasienka, Pustá hora, Pažiť. Južne od bývalých viníc je Kamenica, Močiar, Medzijarky a Kratiny.